Pavol Široký – z aktivistu úradník, ktorý pracuje v prospech životného prostredia

Eko príbehy
Komentáre

Sú ľudia, ktorí sú jasným dôkazom toho, že investovaný voľný čas môže mať veľký vplyv na naše prostredie. Jedným z takých je aj Paľo Široký.

Pavol Široký je človek, ktorý zasvätil ochrane životného prostredia nielen svoj voľný čas a štúdium, ale aj profesnú kariéru. Je inšpiráciou pre viacerých aktivistov a jeho práca má veľa pozitívnych výsledkov.

Si známy ako aktivista, ktorý sa aktívne zúčastňoval akcii organizácie Greenpeace. Čo všetko si počas svojho pôsobenia v tejto NGO robil? Čo boli tvoje aktivity?

V Greenpeace Slovensko som sa najprv venoval klimatickej, neskôr aj energetickej kampani. Posledný rok som v organizácii pôsobil aj ako politický riaditeľ.

Venoval som sa dôležitým témam v týchto oblastiach, či už sa to týkalo cieľov a politík ochrany klímy, tak problémov rozvoja obnoviteľných zdrojov, energetickej efektívnosti, uhoľnej a jadrovej energetiky.

Práca zahŕňala od prípravy odborných a vzdelávacích materiálov, politický lobing, mediálnu prácu, vzdelávacie aktivity až po verejne známe priame nenásilné akcie. Tie však v Greenpeace predstavujú iba zlomok činnosti, sú však mediálne najviac viditeľné.

zdroj: Pavol Široký

Neskôr si založil združenie Za Matku Zem. Čomu sa toto združenie venuje? Podieľaš sa (súčasne) aktívne na jeho aktivitách?

V roku 1993 a 1994 som pôsobil ako dobrovoľník Greenpeace Slovensko. V roku 1994 som s Jurajom Rizmanom a Jurajom Krivošíkom (súčasným riaditeľom českej spoločnosti SEVEn) založil o.z. Za Matku Zem. Tu som priebežne pôsobil až do roku 2011. Medzitým som vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave inžiniersku geológiu a hydrogeológiu. Spolupracoval som aj s o.z. Priatelia Zeme – CEPA, českým Hnutím DUHA alebo rakúskym Globalom 2000 a tri roky pôsobil ako koordinátor Slovenskej klimatickej koalície. Do Greenpeace som sa vrátil až v roku 2011 a pôsobil som tu do októbra 2015.

Na aktivitách o.z. Za Matku Zem sa už nepodieľam. Združenie je v likvidácii.

 

Od roku 2016 si zamestnancom Inštitútu environmentálnej politiky na Ministerstve životného prostredia SR. Je to zaujímavý posun pre aktivistu. Vieš z tejto polohy urobiť viac? V čom je táto práca zaujímavá?

Z každej pozície/úrovne sa dá urobiť veľa roboty, záleží od toho ako kvalitne prácu robíte a aký máte okolo seba tím ľudí. Pripadalo mi logické a rozumné priamo pomôcť lepšiemu životnému prostrediu v rezorte, ktorý má túto agendu primárne na starosti. Navrhovať a pripomienkovať zákony, vyhlášky, programy z externého prostredia je samozrejme niečo iné a má to menší dosah. Na Inštitúte logicky ovplyvňujeme viac legislatívu ako širokú verejnosť cez vzdelávacie alebo iné kampane.

Práca je zaujímavá hlavne kvôli tomu, že fungujeme ako analytický útvar ministerstva, ktorý rieši problémy životného prostredia do hĺbky. Detailne analyzujeme prečo niektoré ciele neplníme, kvôli čomu nefunguje odpadová politika, ochrana ovzdušia, biodiverzity a pod. Zisťujeme ako a prečo to funguje v zahraničí a navrhujeme riešenia, ktoré nie sú motivované politicky ale odborne.

 

V rámci Inštitútu environmentálnej politiky si sa podieľal aj na tvorbe Envirostratégie do roku 2030. Si z jej konečným stavom spokojný? Vedel by si nám priblížiť v skratke jej hlavné body?

V prvom rade, Envirostratégia 2030 nie je v „konečnom stave“. Zatiaľ sme pripravili draft, ktorý prešiel interným pripomienkovaním ministerstva životného prostredia a je momentálne v strategickom environmentálnom hodnotení. Ešte teda musí prejsť SEA procesom, medzirezortným pripomienkovaním a vládou.

Zverejnený draft považujem za veľmi dobrý dokument, v rámci možností a situácie v akej sa Slovensko nachádza. Je to jeden z prvých, ak nie prvý, strategický dokument, ktorý je písaný úplne iným štýlom, než boli doterajšie stratégie. Tie sú často zbytočne obšírne a zrozumiteľné iba  úzkej skupine ľudí. Envirostratégia 2030 je draftovaná tak, aby mala dostatočnú odbornú úroveň, ale súčasne bola čitateľná a pochopiteľná  širokej verejnosti. Dôležité tiež je, že sa v jednotlivých oblastiach nevenujeme desiatkam priorít a navrhovaných opatrení, ale iba trom-štyrom. Myslíme si, že keď má stratégia príliš veľa priorít, tak nie je nakoniec prioritou nič.

Medzi hlavnými opatreniami, ktoré Envirostratégia 2030 navrhuje sú zjednodušenie systému a dodržiavanie bezzásahovosti v najvyššom stupni ochrany národných parkov, udržateľná ťažba dreva, útlm výroby energie z uhlia, podpora obehovej ekonomiky, zvýšenie poplatkov za skládkovanie odpadu, zavedenie motivačného množstvového zberu, alebo zavedenie environmentálnej výchovy do formálneho vzdelávania.

Na stratégii pracovalo niekoľko odborníkov, ale aj občianskych aktivistov. Bol ťažké nájsť nejaké kompromisy? Alebo ako vlastne vznikala stratégia?

Keď máte v siedmych pracovných skupinách takmer 160 odborníkov z rôznych sektorov a oblastí, ciele a opatrenia konzultujete s ďalšími desiatkami inštitúcií, firiem, mimovládnymi organizáciami ale aj obcami, máte navrhnúť dokument s ktorým budú spokojné odbory a sekcie ministerstva aj iné rezorty, tak hľadanie kompromisov určite nie je jednoduché. Dôležité však je pokúsiť sa nájsť spoločnú reč a posunúť riešenie najväčších problémov životného prostredia dopredu nielen symbolicky. Je jasné, že vo všetkých bodoch konsenzus prakticky nie je možné dosiahnuť, takže definitívne rozhodovanie bude predovšetkým na politikoch, vedení ministerstva a vláde. IEP však urobilo najlepšiu robotu aká sa podľa mňa dala urobiť.

Čo sa týka vzniku Envirostratégie 2030, tak na začiatku bolo samozrejme rozhodnutie vedenia ministerstva a vlády, že je potrebné po 24 rokoch prijať novú základnú víziu environmentálnej politiky. Stratégia z roku 1993, ktorá je stále v platnosti, neplní ani nemôže túto úlohu aktuálne plniť. Potom, čo vedenie rezortu zriadilo IEP, tak nám túto úlohu pridelilo. Podľa mňa je celkom rozumné, keď podobné prierezové stratégie pripravujú práve analytické útvary ministerstiev. Na začiatku sme pripravili základnú víziu ako by dokument mal vyzerať, k čomu by mal spieť a kto by ho mal pripravovať. Širokej verejnosti sme umožnili cez online dotazník posielať nám odporúčania aj problémy, ktoré v životnom prostredí okolo seba najviac vnímajú. Dostali sme viac ako 800 podnetov. Následne sme dali dokopy spomínaných sedem pracovných skupín, kde sme sa snažili dostať odborníkov zo všetkých oblastí a sektorov. Určite tu neboli všetci, ktorí by vedeli pomôcť, žiadali sme však odporučenia pre návrhy členov pracovných skupín od všetkých zúčastnených, keďže ani my nemôžeme poznať každú múdru hlavu na Slovensku.

Následne sme zorganizovali prvé stretnutia pracovných skupín, zozbierali z nich odporúčania, preštudovali čo najviac odborných dokumentov a navrhli nultý draft s konkrétnymi cieľmi a opatreniami, ktoré k nim majú viesť. Ten sme znovu konzultovali s členmi pracovných skupín a následne, v rámci interného pripomienkovania ministerstva so sekciami a odbornými inštitúciami rezortu. Po tomto procese sme dokument posunuli do strategického environmentálneho hodnotenia. Kým bude pripravená správa o hodnotení návrhu, tak sa snažíme získať názor na prvý draft od čo najširšieho spektra odborníkov, inštitúcií, firemných združení a organizácií a upraviť ho tak, aby bol čo najkvalitnejší a bolo v ňom čo najmenej rozporov ešte predtým než pôjde na ďalšie pripomienkovanie.

 

Robíš na ministerstve viac ako rok, nechýbajú ti viac tie plne aktivistické časy?

Užil som si ich viac ako dosť, takže momentálne veľmi ani nie. Aj keď na tieto časy spomínam hlavne v dobrom. Nie je tiež vylúčené, že sa k aktivistickým časom vrátim :), momentálne je však dôležité sa posunúť ďalej a svoje skúsenosti a vedomosti využiť aj na ministerstve.

 

Položím ti takú tradičnú otázku. Čo robíš pre životné prostredie a jeho ochranu?

Čo najviac dokážem a viem :).  Snažím sa predovšetkým čo najmenej vplývať na životné prostredie. Týka sa oblastí od dopravy, materiálovej spotreby, energií až po nákup lokálnych potravín alebo trávenie dovolenky a oddychu.

 

V čom vidíš najväčší problém nezáujmu u ľudí chrániť naše životné prostredie?

V princípe si myslím, že ľudia majú záujem chrániť životné prostredie, ale narážajú na viaceré problémy, s ktorými nevedia a často nechcú pohnúť. V prvom rade je to lenivosť resp. neochota niečo zmeniť, lebo je to potrebné pre životné prostredie. V druhom rade je to neochota vzdať sa niečoho, čo si obľúbili. Napríklad častého nakupovania zbytočností alebo auta s ktorým by radi chodili aj do postele keby sa dalo. Ďalším problémom je nedostatok informácií a neschopnosť si uvedomiť aké vážne následky môže mať klimatická zmena, znečistenie ovzdušia alebo vody na zdravie, zamestnanosť a bezpečnosť krajiny. Páchame ekologickú samovraždu a nevieme nájsť dobrého enviro-psychlóga. Keď už ho nájdeme, tak si od neho nevieme a nechceme nechať poradiť. Stále nám uniká pointa, že náš súčasný spôsob života nie je udržateľný a bez výrazných zmien bude viesť ku katastrofe. A bohužiaľ veľká časť ľudí sa spolieha na to, že problém sa netýka našej generácie a my to ešte nejako prežijeme. A to je veľmi nezodpovedný prístup na ktorý podľa mňa nemáme právo.

Prečo si sa rozhodol byť aktivistom? Čo bola tvoja motivácia?

Keď som mal 16 rokov motivácie boli rôzne :). Asi hlavná motivácia bola naložiť so svojim voľným časom čo najrozumnejšie a nepoflakovať sa len tak bezcieľne po uliciach. Neskôr sa tieto motivácie menili a boli ovplyvňované vážnosťou problémov životného prostredia alebo ohrozením demokracie a budúcnosti kvôli mečiarizmu.

 

Čo ťa zas viedlo nastúpiť na Inštitút environmentálnej politiky?

Založenie analytického útvaru ministerstva, ktorý bude problémy riešiť do hĺbky a navrhovať riešenia, ktoré sú menej ovplyvňované politicky alebo podnikateľsky. Dôležité je, že sme priamo pod úzkym vedením ministerstva a máme čiastočnú nezávislosť, aj keď sme v štruktúre ministerstva. To je dôležitý odkaz Martina Filka, ktorý dokázal rozbehnúť veľmi kvalitne fungujúci Inštitút finančnej politiky a IEP je akýsi klon toho inštitútu.

 

Darí sa ti žiť EKO?

Snáď áno. Pre každého človeka „eko-žitie“ znamená asi niečo iné, hlavne v detailoch. Okrem toho, že používam verejnú dopravu, snažím sa neplytvať potravinami, cez používanie energeticky úsporných spotrebičov až po minimalizáciu a triedenie odpadov. S priateľkou síce máme spoločné zdedené auto, ale využívame ho iba minimálne, predovšetkým na rodinné a súkromné aktivity, kde je ťažké fungovať iba na verejnej doprave. V meste ho nepoužívame v podstate vôbec. Doma máme okrem úsporného osvetlenia všade aj vypínacie zásuvky, po zateplení bytového domu som zainvestoval viac do kvalitných trojsklenných okien, ktoré ešte viac znižujú spotrebu tepla. Nevyhnem sa síce občasnému lietaniu, ale snažím sa dovolenku plánovať tak, aby sme čo najmenej zaťažovali životné prostredie. Oblečenie nakupujem z 90 % v second handoch. V čo  najväčšej možnej miere kupujem lokálne potraviny či už na „Miletičke“, tak aj cez rôzne farmárske tržnice alebo internetové bio-obchody. Ak sa mi podarí ušetriť nejaké peniaze, tak sa časťou z nich snažím podporiť rozumné neziskové aktivity a nielen zvyšovať materiálovú spotrebu.

 

Mohlo by vás zaujímať

Newsletter

Zapoj sa do odberu nášho CorrectGreen newslettera a dostávaj pravidelné informácie zo sveta ekológie ľudskou rečou. Z newsletteru sa môžeš kedykoľvek odhlásiť.